Erik Bojničan Rôzne

Obľúbený hlohovský učiteľ Stanislav Kamenčík (32): Učiteľ nesmie byť suchár, musí ukázať aj svoju ľudskú stránku

Začínal na Obchodnej akadémii v Seredi a potom sa vrátil do svojho rodného mesta. Prinášame rozhovor so Stanislavom Kamenčíkom (32), ktorý sa voľnom čase rád venuje hudbe a číta poéziu.

Ilustračný obrázok k článku Obľúbený hlohovský učiteľ  Stanislav Kamenčík (32):  Učiteľ nesmie byť suchár, musí ukázať aj svoju ľudskú stránku
Zdroj: Dnes24.sk

Boli začiatky vašej kariéry ťažké? Čo tréma a podarilo sa vám ju prekonať rýchlo, alebo trému máva aj tak ostrieľaný učiteľ ako ste vy?

S tým ostrieľaným by som to nebral až tak vážne. V praxi som teraz osem rokov a ešte aj dnes sa mi stáva, že mám trému. Niekto múdry povedal, že jedine ten človek, ktorý má trému, cíti zodpovednosť. Na začiatku, keď som učil v Seredi, som bol hodený do vody bez akýchkoľvek uvádzacích ceremoniálov. Musel som sa vyrovnať s otázkou autority, ktorú som nemal, čoho som si bol vedomý. No keď som odtiaľ odchádzal do Hlohovca, bolo na žiakoch vidno, že im je smutno z môjho odchodu. A ani na mojom súčasnom pôsobisku – na Obchodnej akadémii v Hlohovci – som v začiatkoch nebol bez obáv. V súčasnosti je to však už iné. Všetko je o skúsenosti, veku aj praxi. Tá tréma je však z časti doteraz. Každý deň prídu nové situácie, aj keď má učiteľ kostru vyučovania pripravenú, nikdy si nemôže byť istý, čo ho po vstupe do triedy čaká. Každá hodina je živý proces a môže dopadnúť inak, ako učiteľ plánuje. V tom to môže byť krásne aj prekvapujúce zároveň a učiteľ na tom následne musí stavať aj budúcu prípravu.

Prečo ste sa rozhodol pre síce krásne, no zrejme čoraz ťažšie povolanie učiteľa?

Všetko to bola skôr súhra okolností. Vysokoškolské štúdium som ukončil v Trnave na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v roku 2006 úspešným vykonaním štátnice zo slovenského jazyka a literatúry – vedecký smer. Dúfal som, že sa uplatním v odbornom smere, potom však prišlo uvedomenie z reality, že nie každý môže pracovať ako vedec. Bola tu však možnosť stať sa učiteľom a popri poslednom ročníku štúdia som si dorobil pedagogické minimum. Následne som chytil prvú príležitosť, ktorá prišla a to bolo učiteľstvo slovenského jazyka –najskôr v Seredi, neskôr v Hlohovci. Nebolo to nijak naplánované rozhodnutie, priznám sa, že som nevedel, čo chcem v budúcnosti robiť, len som podvedome cítil, že inklinujem k jazyku a literatúre. Vždy ma to tiahlo k práci so slovom, s umením a v rámci humanitných vied som videl priestor, kde sa môžem realizovať.

Aký bol rozdiel medzi Hlohovcom a Sereďou?

Hlavný rozdiel bol v tom, že keď som dochádzal do Serede, pociťoval som väčšiu voľnosť a nezávislosť, ale aj akúsi nezaradenosť. Bol som ako nový človek v novom meste, nikto tam o mne nič nevedel. Tu v Hlohovci ma bezprostredne spoznávajú mnohí ľudia, kolegovia a teraz už aj bývalí žiaci. Cítim tu silnejšie väzby. Tu, v domácom meste, pociťujem, že v tejto pozícii musím intenzívnejšie pracovať na utváraní vlastnej osobnosti. Úsmevné je, že som bývalým absolventom školy, na ktorej v súčasnosti pracujem, dokonca mnohí z terajších kolegov ma aj učili. V Hlohovci som viac spätý s tunajšími ľuďmi a prostredím, a preto musím dbať na to, čo robím a ako to robím. Možno v tom je to lepšie, motivuje ma to totiž k lepším výkonom, ktoré majú konkrétnejší cieľ.

Pochádzate z pedagogickej rodiny?

Nepochádzam, ani otec ani mama nemajú takéto zameranie. Zaujímavosťou je, že aj môj starší brat sa vydal na cestu pedagogiky. Podobne sme vyštudovali slovenský jazyk a literatúru. Momentálne učí na UCM v Trnave literárnu vedu a literárnu históriu. Zhodou okolností tam, kde som aj ja vyštudoval. Vzájomne sa v mnohých smeroch dopĺňame, konzultujeme rôzne veci. On mi dáva svoje odborné články na posúdenie, ja jemu zasa moje návrhy a myšlienky, dokonca aj z mojej umeleckej tvorby. Vzájomne sme si prvými kritikmi našich nápadov. Veľmi živo diskutujeme o kultúre alebo historických či literárnych témach.

Ak by ste si ešte raz mali vybrať, zvolili by ste si túto životnú cestu?

Viem, že táto možnosť nikdy nepríde, ale volil by som rovnako. Neviem si predstaviť inú vec, ktorú by som mohol vykonávať na takej úrovni a s takým elánom ako práve učiteľstvo. Aj keď trvalo dlhšie, navyknúť si na viaceré peripetie, ktoré sú s tým spojené, toto je to, čo mám rád.

Aké predmety učíte? Vyštudovali ste práve tieto predmety?

Momentálne učím slovenský jazyk a literatúru, ktorú som aj vyštudoval. Popri tom som ešte učil niekoľko rokov dejepis, ten som však vyštudovaný nemal. To mi zase rozšírilo obzory v historických súvislostiach. Literatúra a dejiny sú spolu úzko spojené a jedno bez druhého nemôže existovať. Literatúra ovplyvňuje dianie v spoločnosti a dejiny tvoria podklad, pre to, čo bude literárne zaznamenané, čiže je to úzko recipročný proces. Okrem toho som krátke obdobie učil ešte všeobecno-vzdelávacie predmety ako biológia či ekológia. Každoročne vediem aj záujmové krúžky, na  ktoré sa môžu žiaci prihlásiť: doučovanie na maturitu, kde čítame a interpretujeme literárne diela alebo pozeráme sfilmované verzie niektorých diel, okrem toho mám ešte krúžok, ktorý som nazval Gitarová škola, kde žiakov učím hrať na gitaru takým zjednodušeným spôsobom – bez nôt a hudobnej teórie, najmä moderné piesne. Každoročne si zo žiakmi niečo nacvičíme na vianočnú akadémiu alebo na koniec školského roka.

Čím dokážete študentov zaujať, aby si z vašich hodín odniesli čo najviac?

Nie vždy sa to podarí, v prvom rade učiteľ musí byť pripravený a byť odborníkom vo svojom predmete. Hovorí sa, že pripravenému šťastie praje, pripraveného nič neprekvapí. Sú aj žiaci, ktorí zámerne chcú učiteľa zneistiť, alebo ho chcú vytočiť do obrátok. Zaujať ich treba tým, že zo seba netreba robiť majstra, ktorý ovláda úplne všetko a ukázať, že aj učiteľ je len človek, ktorý si môže svoje vedomosti neustále rozširovať. Mal som aj žiaka, ktorý mal dejepis tak naštudovaný, že som sa prestával v problematike orientovať, keď začal vymenúvať modely tankov alebo delostreleckej techniky v rôznych vojenských situáciách. Následne mi tento žiak na moju žiadosť vypracoval referát, o ktorom sme živo diskutovali, čím som si aj ja rozšíril svoje obzory. Učiteľ nesmie byť suchár, musí ukázať aj svoju ľudskú stránku. Musí dať pocítiť žiakovi, že pre neho nie je len nejaký materiál alebo len osoba, ktorá za štyri roky odíde preč, ale, že je to človek, s ktorým sa dá komunikovať, ktorý má svoj vlastný vnútorný svet, na ktorý môže učiteľ pôsobiť a zásadným spôsobom rozvíjať jeho citovú a intelektuálnu stránku. Keď učiteľ spozná žiakov nielen ako kolektív, ale predovšetkým individuálne, tak potom dokáže s nimi aj celkom úspešne napredovať. Žiaci potom môžu dosiahnuť také výsledky, aby boli obe strany spokojné.

Berú žiaci ešte učiteľa za autoritu, ako tomu bolo kedysi, alebo ich prístup k pedagógom sa aj v tomto zmenil?

Keď porovnám časy, kedy som bol ja žiakom, tak ten prístup je veľmi odlišný. Väčšina žiakov nepotrebuje žiadnu autoritu, sú si pánmi sami pre seba. Nepotrebujú nikoho, kto by im ukazoval cestu, berú to ako autoritatívny rozkaz a začnú sa priečiť. Ja som si nedovolil toľko k svojim učiteľom, koľko si oni dovoľujú k nám. Deti si to nesú z rodín. My sme pedagógovia, ktorí by mali učiť, nie vychovávať. Niekedy však musíme prezvať aj úlohu vychovávania. Musím však dodať, že nie všetci sú takí. Sú aj žiaci, s ktorými sa dá kultivovane porozprávať. Mám však pocit, že ich je čoraz menej.

Zastavujú vás bývalí žiaci na ulici, alebo je to tak, že veľa vďaky necítiť a už Vás ani nepozdravia?

V poslednom období sa mi často stáva, že ma zastavia. Vždy sa porozprávame. S niektorými som si aj potykal. Už sa nenachádzame na dvoch stranách katedry a stávajú sa z nás rovnocenní partneri. Zabúda sa na krivdy, ktoré sa stali v triede a mnohé tieto rozhovory sú nesmierne podnetné. Napríklad sa ešte stále stretávam s mojimi študentmi, ktorých som mal len rok, keď som nastúpil. Je tam viacero osobností, s ktorými sme doteraz dobrými priateľmi.

Čo podľa vás by sa v školstve malo zmeniť, čo učiteľov ako vy najviac trápi a malo by sa to zreformovať?

Veľmi často kladená otázka. V prvom rade by možno učiteľ mohol byť viac spoločensky akceptovaný a v neposlednom rade finančne ohodnotený. Ak sa učiteľ necíti ohodnotený stáva sa, že stagnuje a nepracuje tak, ako by mohol. Mnohí učitelia zo školstva odchádzajú a mladí nechcú nastúpiť. Školstvo by sa malo zracionalizovať, no ako, na to Vám odpovedať neviem a nemyslím si, že na to vedia odpovedať ani tí, ktorí o tom rozhodujú. Dôležitá je aj lepšia výbava škôl, školenia pre učiteľov, ktoré by zmodernizovali ich schopnosti. Celé to však stojí na financiách, tak to vidím ja.

Čo je pre vás na tomto povolaní najkrajšie, dávajú študenti aj niečo Vám?

Keď človek pracuje s mladými ľuďmi a chce sa im priblížiť, musí zostať duchom stále mladý. Človek si ani nestihne uvedomovať, že nejakým spôsobom zostarne. Dá sa to udržať naozaj  vtedy, keď má učiteľ so žiakmi spoločnú tému. Mnohokrát je to obojsmerne obohacujúce. Vždy som rád, keď žiak pochopí moje učivo, dokáže ho využiť na písomke či maturite. Keď si to však prenesie do života a bude študovať odbor, v ktorom som mu ja dokázal ukázať nejakú cestu alebo ho bavia veci, na ktoré som ho nasmeroval, o to viac ma to teší. Tešia ma úsmevy pozdravy a rozhovory s bývalými  žiakmi. Osobný zážitok mám s našimi súčasnými štvrtákmi – bratmi Beňovičovcami,  ktorí sú naozaj všestranní. Sú vynikajúci  v mnohých  predmetoch a sú rovnako tak dobrí hudobníci, spolupracujeme na viacerých pesničkách a hudobných projektoch. Je mi cťou, keď spoločne robíme nejakú hudbu, prípadne mi mixujú a mástrujú moje pesničky. Sľúbili sme si, že aj keď odídu zo školy, naša spolupráca bude naďalej pretrvávať. Už teda nie z pozície žiak – učiteľ, ale z pozície kolegov–hudobníkov, priateľov. Na to sa veľmi teším, to je interakcia, na ktorej sa dá stavať a podporuje vašu kreativitu.

…a čo najťažšie?

Najťažšie sú začiatky, ktoré treba prekonať a keď to človek zvládne bez toho, aby sa znechutil, tak to prinesie svoje výsledky. Aby sa človek na to nevykašlal, potrebuje mať zo začiatku pevnejšie nervy a väčšie odhodlanie. Ak potom odhalíte tú skrytú krásu, toto povolanie vykonávate s radosťou. Sú aj ťažšie dni, kedy žiaci nepracujú, nie sú pripravení a človeka to môže demotivovať. Večer potom rozmýšľam, čo ich znechutilo, nebavilo a prečo to pre bolo ťažké pre mňa aj pre nich. To ale prejde, človek ráno vstane a môže to dopadnúť inak a lepšie. Učiteľstvo je zamestnanie, ktoré si učiteľ berie aj domov. Je to neustála práca – na sebe, na nových ideách. Človek zostáva učiteľom stále.

Ako relaxujete vo voľnom čase?

Najradšej relaxujem v kontakte s literatúrou alebo hudbou. Fascinuje ma poézia, veľmi rád mám 60. roky, konkrétne Osamelých bežcov, ku ktorým sa neustále vraciam a hľadám inšpiráciu v ich textoch. Hudba je mojím veľkým koníčkom. Sám tvorím, píšem texty a hudbu, hrám a spievam v dvoch hudobných zoskupeniach, s ktorými sa občas stretávame a koncertujeme. Je to pre mňa nesmierny relax. Páči sa mi, že pritom naďalej pracujem so slovom, jazykom, jeho obraznosťou a využívam fantáziu a vedomosti z načítanej literatúry. Veľmi produktívne je to aj v tom, že aj počas oddychu môžem rozmýšľať a pracovať na veciach týkajúcich sa mojej profesie.

Keby Vás ľudia chceli spoznať aj po hudobnej stránke, majú nejakú možnosť?

V najbližšom čase nemáme naplánované žiadne koncerty, ale ako som spomínal, pôsobím v dvoch skupinách. Prvou (a myslím, že perspektívnejšou) je Standard & Komrades (Standard je moja prezývka), skupina okolo Jula Selnekoviča a bratov Střelcových, ktorí na inštrumentálne vysokej úrovni aranžujú a hrajú moje piesne, resp. zhudobnené básne. Hráme bližšie nešpecifikovaný folk-rock, občas sa objavíme na literárnych posedeniach, kultúrnych večeroch, v kluboch v rámci mesta alebo v blízkom okolí. Sú to také komornejšie koncerty. S druhou kapelou to už ťahám desať rokov, ale zatiaľ sme nemali verejné vystúpenie. Je to skôr rocková skupina fungujúca pre zábavu, hráme svoje veci aj preberačky. Začínali sme piesňami od U2, ale chceli sme byť niečo viac, tak sme si dali názov V3… čo v konečnom dôsledku znelo ako „vetry“. (smiech) Je škoda, že táto formácia nie je až taká priebojná a mojim spoluhráčom sa nechce veľmi na verejnosť. Možno je to tým názvom. (smiech)

FOTO: Populárny učiteľ z Hlohovca Stanislav Kamenčík (32)
3
Galéria
Zdroj: Dnes24.sk
Zdroj: Dnes24.sk

SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM

SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM

Najčítanejšie