Mladá hlohovská umelkyňa Martina Chudá (25) rada provokuje: Z jej autoportrétu ostanete PAF! FOTO

Začínajúca umelkyňa z Hlohovca Martina Chudá (25) pracuje ako učiteľka výtvarného odboru v ZUŠ Hlohovec. K umeniu ju priviedol otec, ktorý sa istý čas venoval maľbe, no hlbší význam v jej živote nabralo až počas štúdia na vysokej škole. Sama by svoje diela popísala ako objekty s presahom do inštalácie. Jej provokatívne práce sa už dočkali pocty na výstavách, kde zaujali odbornú aj širokú verejnosť. Porozprávali sme sa s ňou o jej tvorbe, živote aj plánoch do budúcna.

Čo chcete svojimi prácami povedať?

Umenie vnímam ako rozprávanie bez slov, dokáže komunikovať rafinovane a nie prvoplánovo. Interpretujem ním svoj pohľad na vec a v súčasnosti rozpracovávam genderovú problematiku. Ako materiál je mi blízky textil a techniky s ním spojené, ktoré sa zároveň stereotypne viažu práve k ženám, čo využívam k ironicky vyznievajúcej kritike. Práve stereotypy vo vnímaní ženy sú veci, ktoré teraz aktuálne riešim a mám potrebu sa k nim vyjadrovať. Snažím sa upozorniť na slepé absorbovanie zaužívaných a často nezmyselných noriem. Zastávam názor, že vyzretá osobnosť by mala byť schopná PREHODNOTIŤ „spoločenské vzorce“.

Čo vás k tejto problematike priviedlo?

Táto téma sa v mojom prípade úplne vyhrotila počas písania diplomovky. Pôvodne som chcela robiť parafrázu na jedno dielo, a potom mi napadlo – v rámci štúdia výtvarného umenia som si už vyskúšala všetky možné techniky a média a tak som dospela k záveru, že je na čase sa autorsky nájsť… Mala som za sebou čerstvé partnerské zvraty a tak sa nejak pocit sebareflexie samovoľne spojil s genderovou problematikou a skončilo to Autoportrétom, z ktorého sa sypali falusy. Reflektovala som tu priamu skúsenosť, počty odliatkov boli autentické, pracovala som s materiálovou ale aj ľudovou symbolikou.

Akú ľudovú symboliku myslíš?

Vo viacerých prácach zohrávajú dôležitú úlohu prvky tradičnej kultúry, ktorá je stavaná do konfrontácie s fenoménmi modernej doby, no zároveň je indexom, ktorý kriticky poukazuje na diskrimináciu a negatívnu mystifikáciu ženy v minulosti.

Pokúsite sa nám to trocha priblížiť?

Prvky tradícií, s ktorými pracujem sú napríklad výšivka, háčkovanie a podobne. Práve výšivka v diplomovej práci -Autoportrét zohrala úlohu „podpisu“. Vyšité sú rastrovo opakujúce sa zoskupenia kosoštvorca a dvoch kôz v pásoch na vrchnej a spodnej časti vreca – „tela“. Línie prechádzajú oblasťami pomyselného hrudníka a lona. Kozy sú ironickým prenesením slangového pomenovania ženských pŕs, do ich naratívneho a doslovne chápaného významu. Kosoštvorec, v rámci slovanskej symboliky, odkazuje na ženské lono. Tieto prvky, ktoré nachádzame v námetoch tradičnej kultúry, sú v tomto prípade ironickým znázornením ženských pohlavných znakov a zároveň mojou signatúrou.

S čím súvisí využitie ostatných materiálov použitých v spomínanom Autoportréte?

„Telo“ je zhotovené z obyčajného jutového vreca. Vrece ako také asociuje tovar, sériovosť, masovosť a konzum. V tradičnej kultúre bola domácka výroba vriec záležitosťou žien. Do tkaniny vtkávali červené alebo modré pásiky z bavlny, ktorých usporiadanie plnilo funkciu vlastníckeho znaku (preto aj tá moja signatúra). Manipulácia s vrecom bola zasa záležitosťou mužov, tak ako aj jeho zväzovanie. Je to také ironické chytanie za slovíčka… Symbolickú rovinu tu spájam aj s frazeologizmom „Kupovať mačku vo vreci“. To poukazuje na tajomnosť ženskej bytosti, kvôli ktorej bola v minulosti mystifikovaná a považovaná za nečistú. Slama, ktorou sa kedysi plnili matrace zase odkazuje na posteľ, erotiku a intímnosti. A odliatky zo sadry (pomocný sochársky materiál) tematizujú falus.

Čím sú vaše diela charakteristické?

Snažím sa do svojich prác vložiť viaceré možnosti čítania a interpretácie šifrovaných významov. Cez umenie tlmočím svoj vlastný názor na vec, ale keďže mi nesedí poloha tváriť a brať sa príliš vážne, tak cynizmus a sarkazmus je pre mňa určitým rafinovaným spôsobom ako na niečo kriticky poukázať …a niekedy môže vtip práve paradoxne nabrať ešte väčšiu vážnosť, akú by som možno nedosiahla ani pri cielenej snahe.

Dali by sa vaše diela chápať ako kritika mužov?

Aj keď sa to tak môže javiť, nie je to tak. Kritiku skrz osobnú skúsenosť orientujem na obe pohlavia. Smeruje z intímnej roviny do všeobecnej. A ako som už spomínala, ak je človek duševne vyzretý, či žena alebo muž, mal by mať schopnosť kriticky myslieť a prehodnocovať, iba tak je možné „meniť“ svet.

Vieme, že ste už mali možnosť svoje práce vystavovať. Môžete nám prezradiť kde?

Prvou bola výstava MEDZI INTIMITOU A TELOM – bola to spoločná výstava diplomových ale aj súkromných prác spolu s dvoma kamarátkami Zuzanou Kužmovou a Lenkou Nenčevovou. Tá sa konala v máji minulého roku v Galérií X v Bratislave. Tu boli vystavené aj SLEPIČKY …

A ďalšia výstava?

Ďalšia výstava sa skončila nedávno, niesla názov NEPOVIEM. Bola to taká prvotina v rámci „osamostatnenia sa“ od školy. Ponechali sme si však najvzácnejší kúsok z Katedry výtvarnej výchovy na PdF UK, a to našu kurátorku Karin Patúcovú :). Tento krát sme však vystavovali len dve, ja a Zuzka K. Niesla sa vo veľmi krehkom a intímnom duchu. Našli sme veľmi sympatický priestor v Galérii Tvorivô v Bratislave.

Kde môžeme vaše práce vidieť najbližšie?

Aktuálne mám vystavený jeden objekt – Bez názvu,2015 v Ga­lérií Umelka v Bratislave na 17. medzinárodnej výstave textilnej miniatúry. Tá potrvá do 21.6. 2015 a potom sa presúva do Prahy, kde bude prístupná od 1.7. do 26.7. 2015. Tú môžem len odporučiť, nakoľko tam vystavujú textilný výtvarníci z 30 rôznych krajín. V októbri plánujem/e ďalší projekt, ale to zatiaľ nebudem prezrádzať.

Aké sú vaše plány do budúcna?

Asi len žiť, tvoriť a posúvať sa ďalej.

Foto: peterlancaric.com