Klaudia Goncalves Kultúra Rôzne Správy

Miroslav Dvoran, dídžej a majiteľ úspešnej agentúry: Kde iní vidia problém, ja vidím cestu

V cykle rozhovory s (ne)osobnosťami sme tentokrát vyspovedali Miroslava Dvorana, ktorého život sa už viac ako 30 rokov točí okolo hudby.

Ilustračný obrázok k článku Miroslav Dvoran, dídžej a majiteľ úspešnej agentúry: Kde iní vidia problém, ja vidím cestu
10
Galéria

Miroslava Dvorana (48r.) poznajú Hlohovčania v súčasnosti ako majiteľa firmy poskytujúcej technické, svetelné a zvukové zabezpečenie hudobných a kultúrnych podujatí. Len máloktorá akcia v meste sa deje bez jeho prítomnosti. Okrem toho pôsobí v Občianskom združení Nicolasa Konta, je jedným z organizátorov podujatia Deň zámockých pivníc, pod hlavičkou združenia organizuje lokálne minifestivaly ako Pangula Fest, Country Hlohovec a Disko Trisko. Snaží sa o záchranu kníh z leopoldovského antikvariátu. S hudbou je spätý už viac ako 30 rokov a spolu s nami zaspomínal na svoje začiatky kariéry dídžeja.

Vyštudoval si Stredné odborné učilište strojárske. Už vtedy si robil dídžeja?

Vtedy ešte nie. Ale hudbu som mal už vtedy veľmi rád. Otec si koncom 70. rokov kúpil B-70 kotúčový magnetofón, ja som vtedy mohol mať tak 8–9 rokov. Veľmi sa mi to páčilo a ako 10-ročný som si začal robiť prvé nahrávky na jeho kotúče.

Čo počúval otec?

Otec bol skôr taký popovejší, Boney M, Saragossa Band, atď. Ja som ako teenager inklinoval skôr k jazzrocku. Vedel som ale, že keď chcem raz hrať ako dídžej, musím si vyprofilovať takú hudbu, aby sa páčila ľuďom.

Ako si sa prvýkrát dostal na pódium pred ľudí?

Vytiahol ma Jopo (Jozef Poláček, pozn.red.) v hlohovskom „Axáči“. On už mal za sebou asi päť diskoték, už bol ťažký frajer (smiech). Zavolal ma aj s Andrejom Šebestom na pódium, že „Hej, poďte si pustiť!“. Ja som bol vtedy strašne hanblivý introvert, ani si nepamätám, aké skladby som vtedy pustil, len viem, že slova som zo seba nebol schopný vydať, krumpla v hrdle, nezmohol som sa ani na slovo. Bol som na seba nahnevaný a cítil som sa zahanbený. Vrelo to vo mne, bol som odhodlaný trému premôcť, tak som si potom doma nachystal nejakú muziku a k tomu aj sprievodné slovo a trénoval som. O dva-tri týždne už som robil svoju prvú diskotéku.

Ako vyzerala taká diskotéka v Axa klube? Hralo sa z kotúčákov? Aká bola návštevnosť?

Vtedy, keď ma Jopo prvýkrát vytiahol hrať, už som mal kazeťák. Hrali sa platne a kazety. O diskotéky v „Axáči“ bol veľký záujem, aj keď alkohol sa tam nepredával, len žlté a červené malinovky a keksíky (smiech). O šiestej už stáli pred „Axáčom“ rady, lebo však vtedy nič iné v meste nebolo. Zmestilo sa tam tak okolo 200–250 ľudí.

Bolo ľahké sa vtedy dostať k hudobným novinkám?

Čo sa platní a kaziet zo slovenskej produkcie týka, to bolo ok. Zo zahraničia nám nosil veci Jopov otec, kopírovali a požičiavali sme si medzi sebou všetko, čo sa nám pod rukou podarilo získať. Nahrávali sme aj z relácií typu Österreich 3, alebo sme počúvali Zákrutu v slovenskom rozhlase. Internet vtedy nebol, len si to predstavte, čo to stálo práce sa dopracovať k hudbe. Dnes mám v základnej databáze 8 000 skladieb.

Ako dlho fungovala zlatá éra Axa klubu?

Opúšťal som to v najlepšom, v októbri 89, keď ma povolali na vojenskú službu. Po revolúcii to upadlo, otvorilo sa veľa klubov, Axa klub stratil svoj zmysel. Myslím, že keby sa znovu obnovil pre tých násťročných, bolo by to fajn.

Po vojenčine si sa vrátil k práci dídžeja?

Musel som sa najprv „rozkukať“. Odchádzal som za socializmu a vrátil som sa do kapitalizmu. Bolo potrebné nakúpiť techniku a znovu si vybudovať meno. Za dva roky sa človek vytratí z povedomia ľudí. V Hlohovci bola aj veľká konkurencia, pôsobilo tu asi 12 dídžejov. V priebehu ďalších troch rokov sa mi podarilo vybudovať si dobré meno v okolitých obciach, nebolo to však ľahké.

Máš nejaké zaujímavé historky z čias keď si hral po diskotékach a kluboch?

Napadajú mi len samé pikantné, nevhodné na zverejnenie (smiech). Ale ako prvá mi napadla príhoda, keď sme hrali diskotéku na dedine pod hlavičkou rádia Forte a nabehol tam nejaký týpek, ktorého deň predtým prepustili z basy, strhla sa tam strašná mela, bitka, všetci zmizli a ja som tam stál na pódiu oproti psychopatovi s rozbitou fľašou v ruke. Dotyčný hľadal nejakého chlapíka, ktorý utiekol cez pódium do zákulisia, kričal „Kde je ten hajzel? Zabijem ho, podrežem! Aj teba podrežem!“ Nebolo mi všetko jedno, ale ja nedávam najavo strach. „Tu nikto nebol, neviem koho hľadáš“, zatajil som chlapíka. „Ty sa ma nebojíš?“, spýtal sa ma týpek s penou okolo huby. „Vieš, ja strach a peniaze vždycky len chvíľu mám,“ povedal som mu.

Takže konflikt nevznikol, lebo sa mu nepáčilo čo hráš?

Nie.(smiech) On tam mal s tým dotyčným už predtým nejaké nevybavené účty, kvôli nemu vraj išiel sedieť. Potreboval si s ním dovybavovať účty. Skončilo to tak, že kývol rukou a nahnevaný odišiel. Väčšina vtipných príhod súvisela s nejakými slovnými skomoleninami počas moderovania. Napr. keď sme s Jopom hrali svadbu našej kamarátke a on uviedol prvý tanec ako „polčík“. Alebo keď som ja uviedol kapelu Atlantik omylom ako Titanic.

Letia na dídžejov ženy?

A však letia (smiech). Ale moju bývalú manželku som poznal za iných okolností. To bolo ako blesk z jasného neba. Cez vojenčinu som dostal opušťák a išiel som do slovakofarmskej haly na diskotéku, tam som ju zbadal, ako vybehla z davu a hneď sa stratila. Videl som ju pár sekúnd, ale hneď som vedel… (smiech). Potom som ju hľadal, neúspešne, tak som sa opil. Keď som prišiel z vojny, išiel som na zábavu do kulturáku a tam stála opretá o stĺp. Šiel som za ňou a odvtedy som sa jej nepustil.

V roku 1999 si založil agentúru na hudobné, svetelné a technické zabezpečovanie eventov. Darilo sa jej?

Áno, práce bolo veľa. S tým prišla myšlienka vychovať si vlastných dídžejov a tím ľudí. Postupne sa to nabaľovalo, za pár rokov to bolo 34 ľudí, ktorí pre agentúru pracovali. V najlepších časoch sme robili 70 akcií za týždeň. Spával som s mobilom na uchu, nestíhal som robiť faktúry. Tak to išlo až do krízy v roku 2008. Trh sa rozbil, veľké „eventovky“ s ktorými sme spolupracovali padli, zažívali sme ťažšie časy.

Čo hovoríš na dnešných dídžejov?

Väčšina z nich sa tvári, že sú odborníci, ale za mnou chodia majitelia podnikov, sťažujú sa, že bary a puby sú plné, ale diskotéky prázdne. Niekde je logicky chyba. V dnešnej dobe je veľmi ľahké byť dídžejom, ale nie každý to vie. Ale aj v Hlohovci máme šikovných dídžejov, spomeniem napríklad mená Matt Hall a Maestro.

V čom tkvie úspech dobrého dídžeja? Ako ste si vychovávali tých vašich?

Ja hovorím: Čo dídžej, to diagnóza. Niektorí sú naozaj veľmi ťažké povahy a tvrdohlaví. Ubližuje to im samotným, aj firme. Dídžej musí byť tvarovateľný a reagovať na to, čo sa ľuďom páči. Musí mať pokoru a snahu učiť sa. Tí najpokornejší sú potom najúspešnejší. Učili sme ich práci s mikrofónom, technické veci, mávali aj jednodňové skúšky, kde si napr. vylosovali papierik so skladbami, ktoré museli nejako zmyslupne namixovať, alebo si vytiahli tému, ktorú museli odmoderovať. Na hudobnej dramaturgii treba tiež veľa pracovať, aby to fungovalo. Zo začiatku som sa snažil svojich dídžejov „predať“ fungujúcim klubom. Majitelia samozrejme odmietli, nie je dôvod meniť niečo, čo funguje. Tak som začal ponúkať produkt v kluboch, ktoré fungovali slabo a mali zlú návštevnosť. Zaviazal som sa, že napríklad do troch mesiacov zmenou hudobnej produkcie pritiahneme do klubu žiadanú klientelu a postavíme klub na nohy. A ono to fungovalo. Takto sme si získali veľa klubov. Mnohé sme pomáhali otvárať, nastavoval som hudobnú dramaturgiu.

Čo treba hrať, aby klub fungoval?

Keď nastavíš klub len na tanečnú hudbu, chodia tam deti. Tie neprinášajú peniaze. Ja som mal zmiešaný percentuálny pomer medzi oldies, československou hudbou, aktuálnymi hitmi a tanečnou scénou. Bolo to tak vyladené, že nám chodila klientela od 18 do 50 – 60 rokov. Viem za tie roky, čo na ľudí funguje.

V hudbe máš ako profesionál veľký prehľad. Počúvaš ju aj v súkromí alebo už si hudby presýtený a potrebuješ pokoj?

Ja mám také obdobia. Niekedy počúvam smooth jazz, bossanovu, mám ale rád aj originál latino hudbu, Justina Timberlakea, absolútny top je Bruno Mars, milujem aj Foo Fighters. Delím hudbu na dobrú a zlú, žánrovo som neobmedzený. Niekedy, keď som úplne rozhádzaný, ukľudní ma klasická hudba.

Stojíš spolu s ďalšími ľuďmi za založením občianskeho združenia Nicolasa Konta. Čomu sa venujete?

Založením združenia v roku 2015 sme sa snažili aktivity v rôznych oblastiach združiť do jedného zmysluplného celku. Usporadúvame kultúrne a hudobné akcie a máme rozbehnuté viaceré projekty. Na jeseň budeme krstiť publikáciu o hlohovských pivniciach a podzemí, na ktorej má najväčšiu zásluhu riaditeľ múzea Dodo Urminský. Úspešným každoročným podujatím je aj Deň zámockých pivníc. Posledným nápadom do participatívneho rozpočtu je osadiť v parčíku maketu bývalej synagógy.

Pod hlavičkou združenia organizuješ aj rôzne hudobné podujatia a minifestivaly lokálnej hudby. Nemrzí ťa, že záujem Hlohovčanov o hudobné akcie typu Pangula fest, Disco Trisko, Country Hlohovec nie je taký, aký by mohol byť?

Uvedomil som si, že pomaly to u mňa stráca zmysel a ťahá ma to dole. Je to únavné, vynakladať energiu a úsilie na niečo, čo ľudia bojkotujú a míňa sa účinkom. Nechápu, že to robíme pre nich. Priemerná návštevnosť je okolo 180 ľudí, sú to však väčšinou cezpoľní. Neviem, či sa zdá ľuďom 4 eurá vstupné veľa na to, aby mohli prísť a podporiť mladé kapely z Hlohovca a okolia. Uvažoval som, že to prestanem robiť a žiadať mesto o dotácie na tieto lokálne akcie, nemám to zapotreby a veľa ľudí bude lepšie spávať.

Takže 4. ročník Pangula festu nebude?

Tento rok ešte bude. Termín je 23. a 24. august. Potom sa uvidí. Ja tu nechcem robiť komerčné veci, potom by to už nebolo podujatie o podpore lokálnej hudobnej scény, akým Pangula je.

Angažoval si sa aj v záchrane kníh zo zrušeného leopoldovského antikvariátu, ktorý bol najväčším na Slovensku a druhým najväčším v Európe. Kde sú knihy teraz?

Sme zaseknutí niekde v polovici. Časť z nich je v depozitári Vlastivedného múzea v Hlohovci, väčšia časť je stále v Trnave, kam boli prevezené z Leopoldova. Stále im hľadáme miesto, ale nie je to ľahké. Nemám bohužiaľ toľko času a financií, aby som sám mohol zariadiť presťahovanie a nájsť knihám miesto. Chceme sa obrátiť na nejaké nadácie a využiť nadačné mechanizmy, aby sa to doriešilo a knihy našli stále miesto.

Na nedostatok práce si nemôžeš sťažovať. Ako oddychuješ?

Medzi hektickými víkendmi mávam pár dní voľno, tak sa snažím si oddych naplánovať na tieto dni. Väčšinou podnikám jednodňové výlety, alebo sadnem do vlaku a idem buď na východ, alebo na západ, nezdvíham telefón, len vlak, taxík a idem mimo civilizáciu. Chodím sám, vyčistiť hlavu a dobiť energiu.

Máš nejaký sen, ktorý by si si chcel splniť?

Chcel by som mať časom vlastné miesto, kde by som vybudoval niečo ako festivalové mestečko, kam by sa ľudia chodili zabávať a kde by som napríklad mohol uskladniť aj tie knihy z antikvariátu.

Foto: archív Miroslava Dvorana

Miroslav Dvoran, dídžej a majiteľ úspešnej agentúry: Kde iní vidia problém, ja v
10
Galéria
Zdroj: hlohovec.dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie