Matej (26) zakúsil prácu na Novom Zélande: Dávali mi pocítiť, že som migrant z východnej Európy s divným menom

V dnešnej dobe už nie je nič výnimočné na tom, že ľudia odchádzajú za prácou či štúdiom do zahraničia. Dnes vám prinášame rozhovor s Hlohovčanom Matejom Kmeťom, ktorý vyskúšal lopotu na ďalekom Novom Zélande.

22. jún 2015 Erik Bojničan Rôzne

Prečo si sa rozhodol práve pre nový Zéland?

Keď som sa v roku 2012 sťahoval na Nový Zéland, otvorili pre Slovákov kvótu na working-hollyday víza. Ako jedni z prvých sme s priateľkou dostali toto vízum, tak sme si povedali, že to vyskúšame. Toto vízum je určené pre ľudí do 35 rokov a ako napovedá názov je určené na to aby človek zarobil nejaké peniaze a mohol aj cestovať.

Kde ste na Novom Zélande žili?

Prácu aj bývanie sme si našli v Aucklande, kde sme zostali celé dva roky. Podarilo sa nám však precestovať celý Nový Zéland od najsevernejšieho po najjužnejší cíp krajiny.

Čo si na Novom Zélande robil?

Na toto vízum je veľmi ťažké nájsť si nejakú dobrú prácu. Mne sa za dva týždne podarilo nájsť si prácu, kde som odčítaval elektromery a plynomery. Popri tom som nastúpil na Filmovú Collage.

Bola to ťažká práca?

Novozélandania to robiť nechcú, väčšinou to robia „imigranti“. Je to minimálne platená práca, veľmi jednoduchá, čo sa týka myslenia, ale človek sa tam veľmi nachodí.

Ako na Novom Zélande vnímajú pracovníkov zo zahraničia?

Nový Zéland je turistická krajina číslo 1 na svete a o turistov je tam naozaj veľmi dobre postarané. Vrátim sa k tým vízam. Keďže sa mne aj priateľke podarilo nájsť si trvalý pracovný pomer mali sme možnosť vybaviť si pracovné víza, čo sme aj spravili. Bol to veľký rozdiel, keď sme vystupovali ako turisti a ako ľudia, čo pracujú. V práci mi dávali domáci pociťovať, že som len migrant z východnej Európy s divným akcentom a divným menom. Občas som sa stretol s nevôľou a narážkami.

Prečo ste sa vrátili? Neplánovali ste tam zostať?

Po roku, keď sme dostali pracovné víza sme sa s touto myšlienkou pohrávali. Migračná politika Nového Zélandu je však jednou z najdrsnejších na svete. Napríklad, keď človek chce zažiadať o hypotéku na bývanie, musí v krajine žiť minimálne 5 rokov. To nás dosť odradilo, museli by sme byť dlho odkázaní na podnájom. Je naozaj ťažké sa tam začleniť. Na Slovensku máme väčšiu šancu sa rozvíjať, tak sme sa rozhodli vrátiť.

Podarilo sa vám okrem Nového Zélandu vidieť aj iné miesta na južnej strane zemegule?

Našetrili sme si nejaké peniaze, ale rozhodli sme sa, že predtým ako sa vrátime na Slovensko ešte precestujeme nejaké krajiny. Po tom, čo sme odišli z Nového Zélandu sme ešte štyri mesiace cestovali.

Aké krajiny sa vám podarilo navštíviť?

Najprv sme šli na Cookove ostrovy, čo je najzápadnejšie miesto na našej planéte. Spoznali sme tam dosť Maurov, ktorí žijú aj na Novom Zélande. Odtiaľ sme šli do Austrálie, Indonézie, Singapuru, Thajska, Kambodže a na záver do Nepálu.

Kde sa vám páčilo najviac a prečo práve tam?

Všade to bolo úžasné. Najväčší zážitok pre mňa bol asi Nepál. V Nepále bol jednak úžasný prístup k turistom a Himaláje sú zážitkom na celý život. Turistika v Himalájach je neuveriteľná.

A najkrajší zážitok?

Najkrajší zážitok bol v Indonézii na východnej Jáve, keď sme sa rozhodli, že navštívime aktívny vulkán Kawah Ijen. Nechceli sme ísť cez žiadnu cestovnú agentúru, tak sme si požičali motorku. Cestovali sme z nadmorskej výšky 0 do nadmorskej výšky 2800 metrov. Zvládli sme to za hodinu, aj keď sme niekedy museli kvôli strmým svahom motorku tlačiť. Vyrazili sme asi o druhej v noci a na mieste sme boli o tretej. Neuveriteľné bolo vidieť domácich, ako chodia do vnútra kráteru a vysekávajú síru. Každý deň asi 5 kilometrov museli šliapať so 100 kilami na chrbte do dediny. Vidieť panorámu s východom slnka bol asi najkrajší zážitok v mojom živote.

Boli aj nejaké negatívne skúsenosti?

Napríklad v Indonézii, na Jave, sme sa stretli s tým, že od turistov tam chcú vytiahnuť peniaze naozaj za čokoľvek. Krajina sa turisticky ešte len rozvíja. Cestovateľ musí rátať s tým, že z desiatich ľudí ho deväť chce oklamať a jeden skutočne pomôcť. Toto sa nám stalo všade okrem Nepálu. Tam majú dobrosrdečnosť zakorenenú vo svojej kultúre.

Aký bol najhorší zážitok na cestách?

Tiež zážitok z Indonézie. Rozhodli sme sa cestovať lokálnym autobusom asi 400 kilometrov a cesta mala trvať asi 10 hodín. Trikrát sa však pokazil autobus, cesta trvala 24 hodín, autobus bol preplnený a dovnútra pršalo. Okrem toho nám aj ukradli ruksak. Nikto sa nepriznal, aj keď to muselo vidieť niekoľko ľudí. Boli to však samí domáci a všetci sa tvárili, že sa to nestalo.

Psychicky sa tá dlhá doba dala zvládnuť? Ďaleko od rodiny, priateľov…

Boli sme preč vlastne dva a pol roka a priznám, že už to bolo na hrane. Rodina a priatelia určite chýbajú. Taktiež som mal pocit že za dobrú pikantnú klobásku s mäkkým rišnovským chlebom by som vymenil aj modré z neba.

Aké sú plány do budúcna? Zostávaš na Slovensku alebo to skúsiš niekde inde?

Cestovanie je závislosť na celý život, koncom roka ma čaká India, budúci rok by som chcel dať Island, čo je taká Mekka krajinných fotografov, no migrovať mimo EU už ozaj nemienim.

Momentálne som sa usadil v Brne, kde som si rozbehol malý fotografický a video ateliér. No často chodím fotiť aj do Hlohovca. Snažím sa rozširovať svoje portfólio komerčných klientov. Beriem to ako remeslo a bude ešte dlho trvať kým sa s tým budem môcť solídne uživiť. Taktiež ma cez leto čakajú dve výstavy v Brne, kde budem prezentovať svoje umelecké a cestovateľské fotografie a po lete by som chcel zorganizovať jednu výstavu aj tu doma v Hlohovci.

Foto: archív Matej Kmeť