Ľubomír Čief, školník hlohovského gymnázia: Žiadne rozbité okno? To je nuda!

Zdroj: Dnes24.sk

V meste ho pozná takmer každý. Pred študentmi gymnázia, na ktorom pôsobí na pozícii školníka, sa snaží strúhať prísnu tvár, za bránou školy je to však priateľský a usmievavý človek. Ľubomír Čief nám porozprával o svojom dlhoročnom pôsobení na gymnáziu, zaspomínal na prehrešky študentov a opísal, v čom spočíva práca školníka napríklad aj počas prázdnin. Keď sme ho prišli vyspovedať, práve brúsil parkety.

Kedy ste nastúpili na pozíciu školníka na Gymnáziu v Hlohovci a ako ste sa k tejto práci dostali?

Oženil som sa so školníkovou dcérou (smiech). Po hromadnom prepúšťaní na mojom predchádzajúcom pracovisku som prišiel o prácu a svokor mi vravel, nech to idem vyskúšať, veď si neskôr môžem nájsť inú prácu, ak budem chcieť. No a som tu už 27 rokov. Od roku 1991.

V jednom z detských príbehov o Osmijankovi odznela zaujímavá veta: „Školníci sú najprísnejšie svetové bytosti.“ Súhlasíte s týmto tvrdením?

Bývam prísny. Najmä hneď zrána (smiech). Hovorí sa o mne, že vyučujem na gymnáziu dva predmety: Prezúvanie a zdravenie. Stojím pri výstupe zo šatní, učím žiakov pozdraviť a kontrolujem, či sa prezuli. Hlavne na tých nových študentov robím trochu bu-bu-bu s prísnou tvárou, aby som si vybudoval rešpekt, ale oni aj tak časom zistia, že nehryziem. Že hryziem len šnicle a klobásky (smiech).

Na to mám aj pekné osobné spomienky. Keď sa niekto neprezuje, tak čo? Aké máte na študentov „páky“?

Nuž, buď chodia bosí, alebo idú domov po prezúvky, ak stíhajú.

V súčasnosti študenti nemôžu priestory školy svojvoľne opustiť, potrebujú priepustku, však?

Áno, to je jedna z veľkých zmien oproti minulosti. Všetci sa „pípame“, študenti aj zamestnanci. Rovnako aj pri obede. Bez priepustky podpísanej rodičom sa žiadny študent zo školy nedostane, v minulosti to bolo úplne bežné, že si odbehli na pivko k Ujváričke alebo k Balážovi (smiech).

Napriek tomu to študenti určite skúšajú.

Jasnačka, sú vynaliezaví. Niekedy sa tvária, že opúšťajú školu po skončení vyučovania, majú batoh a potom sa o 20 minút vrátia na ďalšiu hodinu.Teraz sa nachádzame v triede na prízemí, skúšajú to aj cez okno. Vyskočia na školský dvor, prebehnú ihrisko a sú „na slobode“. Ak sa študentovi podarí utiecť cez hlavný vchod, tak si to odnesie napr. upratovačka, že ho neustrážila.

Z počutia viem, že okná neslúžia len na vetranie a únikovú cestu.

Áno, študenti často vyhadzujú oknom von rôzne predmety, niekedy aj celé školské tašky. To som vyriešil tak, že som im po vyučovaní rozdal jednorazové rukavičky a museli vyzbierať všetko pod oknami.

Na aký najväčší „prúser“, ktorý študenti vyrobili za vášho pôsobenia na škole si spomínate?

Kyselina maslová.

To si pamätám! Práve vtedy som tiež bola študentkou Gymnázia. Museli nás evakuaovať.

Áno, študenti vyniesli z učebne chémie kyselinu maslovú a vyliali ju do šatní. Zamorili zápachom celú školu a všetkých študentov museli evakuovať z budovy. Chalani, ja vás nenatriem, len mi povedzte, kde to je, aby som to mohol zneutralizovať, povedal som im vtedy. Aj tak celá škola nakoniec vedela, kto to mal na rováši. Neutajilo sa nič.

Samozrejme. Na čo ešte si spomínate?

Práve sa nachádzame v triede, v ktorej horelo. Čistili sme popísané lavice a chlapci si odišli kúpiť do mesta technický benzín. Pýtali sa, čím to zlezie dole, povedal som im, že im môžem na handričku naliať trochu riedidla. Lenže oni išli do obchodu, kúpili technický benzín a podpálili lavicu v triede. Ja som išiel práve z jedálne a pohmkával som si Na kráľovej holi…, otočím sa a dym. Všetkých som vyhnal von a uhasil som to hasiacim prístrojom, od nervov aj do tašiek som im nastriekal (smiech). Taký som bol nahnevaný. Zvolalo sa mimoriadne rodičovské združenie, chlapci dostali dvojku zo správania za opustenie školy a podpálenie triedy.

Vyviedli študenti niekedy niečo aj vám osobne?

Áno, keď nechceli písať písomku zo strojopisu v učebni do ktorej sa prechádzalo cez vonkajší areál, napchali do zámku zápalky, aby nešiel otvoriť, ja som to potom musel vyťahovať. Keďže som šikovný a podarilo sa mi to rýchlo, nielen že sa takmer celú hodinu učili, museli zostať ešte dve hodiny po vyučovaní a tú písomku si napísali po škole. Bola to bežná vec, tie zápalky do zámku, ale keď zistili, že to viem veľmi rýchlo otvoriť, prestalo ich to baviť.

Zmenili sa študenti za tých 27 rokov?

Zmenili.

V čom sú iní? Sú drzejší?

To by som ani nepovedal. Zmenili ich moderné technológie. Internet, facebook, instagram, sociálne siete. V triedach počas hodín majú samozrejme zakázané používať mobily, o to viac ich využívajú počas prestávok. Sedia na lavičke, na chodbe s mobilom v ruke. Oni sa ani nerozprávajú medzi sebou, stále sú na internete. Žiadne prúsery, žiadne vymýšľance, žiadne rozbité okno. To ma tak štve! (smiech)

Takže vám to aj chýba, keď sa sem tam niečo nezvyčajné neudeje.

Jasné, chýba. Je to nuda, žiadna aféra, len chodia s hlavami dole a čumia do tých mobilov. Kedysi to bolo živšie, deti boli živšie, podľa mňa im veľmi chýba aj šport.

Ale veď hodiny telesnej výchovy sú na škole stále.

Áno, lenže študenti si prinesú papier, že sú necvičiaci, že majú nejaké zdravotné obmedzenie alebo alergiu a zrazu šesť z desiatich necvičí. Mnohým sa nechce, záujem o pohyb je nulový. A čo potom s tými štyrmi cvičiacimi? Loptové hry si už nezahrajú. O tom by viac vedel porozprávať Fero Lukačovič, telocvikár, jeden z najdlhšie pôsobiacich pedagógov na škole.

Momentálne sú prázdniny, nechýbajú vám tu študenti?

Určite nie (smiech). Študentov mám rád, ale tento čas všetci využívame na psychickú regeneráciu. Okrem toho, ja mám počas prázdnin najviac manuálnej práce. Všetky veľké prerábky budovy sa vždy riešia cez prázdniny, okrem toho brúsim parkety v triedach a robím všetku údržbársku robotu, ktorá je potrebná. Ale už koncom prázdnin stretávam pred školou deti a hovoria mi, že už sa aj nevedia dočkať začiatku školského roka. Majú to tu radi. Ako ja.

Takže tu plánujete zostať až do dôchodku?

Ako sa hovorí, čert nikdy nespí, ale nechystám sa zatiaľ nikam.