V dnešnej dobe už nie je nič výnimočné na tom, že ľudia odchádzajú za prácou či štúdiom do zahraničia. Dnes vám prinášame rozhovor s Hlohovčanom Jakubom Tovarňanským, ktorý si vybral školu v Dánskej Kodani.

Povieš nám niečo viac o svojom štúdiu na Slovensku a v zahraničí?

Študoval som na Fakulte elektrotichniky a informatiky v Bratislave, kde som ukončil bakalárske štúdium. Začal som tam študovať aj za inžiniera. Po čase som si však povedal, že skúsim niečo iné a podal som si prihlášku na univerzitu do Dánska. Na Dánsko som mal dobré referencie od priateľov. Keď som bol v štvrtom ročníku na FEI prišiel profesor z Dánska a hovoril nám o štúdiu na tejto škole. U mňa bolo rozhodnuté.

Čo si tam okrem štúdia robil?

Mal som veľké šťastie. Po krátkej dobe sa mi podarilo nájsť prácu. Nebola to ľahká práca, roznášal som po nociach noviny. Od pol druhej v noci do šiestej do rána. Nedalo by sa to zvládať popri škole. Poposielal som životopisy a po čase sa mi ozvali z jednej pekárne, kde hľadali pomocnú silu do kuchyne, hlavne na víkendy. Tak som to prijal. Bola to zaujímavá práca, pracoval som s dvoma kolegami z Bangladéšu a s jedným Bulharom. Z práce ma vyhodili po tom, čo som sa vrátil domov na prázdniny, aj keď sme boli dohodnutý, že potom ako sa vrátim naspäť môžem pokračovať. Potom som pracoval v práčovni – mangľoval som prádlo. Obrovské kopy, ktoré bolo treba vyžehliť pomocou strojov. Neskôr som triedil noviny pre jednu distribučnú spoločnosť. Tam som zotrval do konca štúdia.

Máš toho za sebou naozaj dosť. Mňa zaujala tá pekáreň, to si hladom asi netrpel, však?

To nie. Dalo sa tam najesť, dokonca každý deň sa našli nejaké výrobky, ktoré sa nepredali. Keď zostal nejaký chlieb, koláče alebo niečo podobné, čo sa to nemohlo predávať na druhý deň, tak som si ich zobral ja a kedže som vedel, že nie každý zo spolužiakov má dosť peňazí, tak som občas zobral aj im.

Kde konkrétne si žil a koľko si tam strávil času?

Žil som najprv na internáte blízko Kodane, kde to nebolo ideálne a bolo to ďaleko od zamestnania aj školy. Neskôr som našiel podnájom priamo v Kodani. Bolo to blízko centra, so spolubývajúcim sme si však príliš nesadlli, ale mal som vlastnú izbu tak som bol spokojný.

Aké skúsenosti si v zahraničí nadobudol?

V prvom rade to bolo, že som sa zdokonalil v anglickom jazyku. Som rád aj tomu, že sa mi podarilo spoznať kopec nových ľudí. Taktiež sa človek naučí starať sám o seba za každých okolností.

Prečo si sa vrátil?

Nikdy som neplánoval v Dánsku zostať žiť. Plánoval som dokončiť školu a možno zostať nejaké obdobie kvôli praxi. Bohužiaľ nepodarilo sa mi tam nájsť zamestnanie v mojom obore, tak som sa vrátil. Keby som zostal napríklad v už spomínanej pekárni, tak by som zarobil viac ako tu na Slovensku ako vo väčšine zamestnaní, ale nechcel som to tak. Tak som sa vrátil.

Čo Ti tam liezlo na nervy?

Bohužiaľ musím povedať, že som sa stretol aj s tým, že niektorí ľudia pohŕdali každým, kto nebol Dán. Medzi nich patrila napríklad aj moja šéfka z pekárne. Vadila mi ich povýšenosť a aj to, že vychovávajú mládež v lenivosti. Vôbec ich nemotivujú pracovať. Poliak, Slovák alebo Rumun, ktorý makal nestál u niektorých domácich aj napriek tomu za nič.

V čom vidíš výhody štúdia a práce v zahraničí?

Škola v Dánsku bola oveľa viac zameraná na prax. Každý semester sme mali jeden veľký projekt za polovicu kreditov, na ktorom sme pracovali v tímoch. Nebolo to také, že odovzdáš nejakú prácu stiahnutú z internetu ako na mnohých našich školách. Keď sa blížil deadline, študenti niekedy v škole aj spávali.

Dalo sa to zvládať psychicky? Predsa len tá vzdialenosť od rodiny.

Zo začiatku to bolo ťažké. Odchádzal som v lete a všetci išli na festivaly a ja som sám sedel na izbe na internáte v cudzej krajine. Dá sa to však zvyknúť. Niekomu to trvá dlhšie, niekomu kratšie. Ja som si zvykol tak do troch týždňov. Spoznal som sa so spolužiakmi, začali sme chodiť von a už to bolo ok. S rodinou som sa sem tam videl a prišli ma pozrieť aj priatelia, tak to nebolo až také zlé.

Prihodilo sa ti v Dánsku niečo zaujímavé?

Možno za zmienku stojí jedna nehoda, ktorá sa mi stala. Hovorí sa, že v Kodani je viac bicyklov ako ľudí, tak som si jeden kúpil aj ja. Raz som išiel dole ulicou a z vedľa ležiacho parkoviska mi vbehlo do cesty auto. Preletel som cez neho, a aj keď sa mi našťastie nič nestalo, mal som zničený bicykel aj notebook. A ako som sa vzápätí dozvedel, vodič bol riaditeľ jednej veľkej firmy. Potom ma zobral do elektra, kde mi povedal, aby som si vybral notebook aký chcem. Našiel som zhruba taký ako som mal predtým a on mi ho bez slova zaplatil. Ešte mi aj dal adresu kam mám poslať účet za opravu bicykla. Prekvapilo ma hlavne to jednanie, na Slovensku by som čakal, že mi ešte začne nadávať.

Foto: Marek Chalány