Hádzaná sa hrala srdcom, nie pre peniaze!
Nádejná hádzanárka, ktorá stála pri treťom mieste niekdajšieho klubu TJ Odeva Hlohovec. Viac úspechov nestihla. V 68. roku si zranila koleno a dala sa na trénerskú kariéru.
Počas vernisáže pri príležitosti osláv 60. výročia hádzanej v Hlohovci sme stretli milú, usmievavú pani listujúcu starou ročenkou. S vlhkými očami a trasúcim sa hlasom sa s nami dala do rozhovoru s nádychom nostalgie. Pani Nina Tittlová, niekdajšia hráčka klubu TJ Odeva Hlohovec.
„Pochádzam z Leopoldova, kde som sa už ako žiačka na základnej škole venovala hádzanej. Do Hlohovca sa dostala najprv moja sestra (Eva Tittlová) a o rok neskôr aj ja spolu s ďalšími dievčatami z Leopoldova a Červeníka. Na svoje začiatky spomínam len v dobrom, hádzaná ma vždy bavila a bavím sa ňou doteraz. Dokonca som trénovala dorastenky, pardon, žiačky tu a aj v Leopoldove.“
Aké ste zažili počas Vášho pôsobenia v Odeve športové úspechy?
//Úspechy? Nestihla som toho moc, lebo v 68. roku som sa zranila a ja hovorím, že zranený vojak nie je vojak. Operovali ma na koleno, mala som zablokované telieska. Inak to bolo jedine tretie miesto, ktoré sa nám podarilo vybojovať. //
Pokračovali ste pri Odeve aj po zranení?
Po operácii som po dajakom čase začala trénovať, no išlo sa na zájazd Západné Nemecko – Holandsko no a hovorím že zranený vojak nie je vojak! Ja som si nezaslúžila ísť. Tréner zobral namiesto mňa dve dorastenky, tak som prakticky kvôli tomu skončila s hádzanou. No hádzanú milujem doteraz!
Aký ste boli kolektív? Držal Vás po kope len šport?
Náš kolektív pre mňa znamenal prevažne len hádzanú, nakoľko som v Leopoldove bývala, v Hlohovci som trénovala a v Trnave som chodila do školy, čiže toho času moc nebolo. Začala som chodiť na Pedagogickú fakultu do Trnavy, no po čase som to nechala tak a začala som robiť v Odeve, kde ma tréner zamestnal. Ja som mala takú prácu, že bola robota a na iné čas nebol. Kým ostatné dievčatá sa stretávali okrem tréningov aj počas pracovnej doby a voľna. Čiže ja som s tým kolektívom ani nemala kedy čas žiť. Napríklad, keď bola škola musela som sa učiť, keď som začala pracovať, na iné čas neostal. Spomínam, že sa išlo na púť do Bojníc, no ja som s nimi nemohla ísť v pondelok, ale išla som za nimi až v stredu.
Keby ste mohli porovnať to nadšenie pre šport počas Vašej kariéry, vtedy a dnes, aký rozdiel tam vidíte?
Aký? V srdci, v peniazoch a hlavne v láske k športu. Dakedy sa nedostala koruna za hádzanú. Ja som nezarobila ani korunu, za to sa však dostávali diéty. Napríklad sa išlo do Prahy a podobne. Pred mojim zranením v roku 1968 v máji som stihla tretie miesto nášho tímu. Jediné, čo sme za to dostali, bol taký bledomodrý rolák a vtedy sa nosili kaliopky. Takže to bolo neporovnateľné.
